Tak fajn.

Closeup typing

 

 

Že vraj to nevadí, že neviem vôbec písať a že ma to ani nikdy nebavilo. Vraj by malo stačiť, čo tu budem zdieľať. Fajn. Tak aj bez akýchkoľvek slohových predpokladov napíšem niečo málo o problémoch s plodnosťou – z vlastnej skúsenosti.

Tak po prvé. Nikdy som vôbec nepomyslela na to, že nejaké také problémy, ako sú tie s otehotnením, budem musieť riešiť. Som aktívny spokojný optimistický jedinec. Športujem veľa, dobre sa stravujem, rodina má zdravie pevné. Pravidelné prehliadky absolvujem naozaj pravidelne. Vek na bábätko úplne v pohode. A predsa. Keď sme sa s priateľom rozhodli rodinu založiť, tak to proste nešlo. Vzhľadom k tomu, že sa považujem za extrémneho kľuďasa, nenechala som sa faktom, že nie som tehotná hneď, vynervovať. Ani okolím, ktoré na mňa po nejakom čase dorážalo. Proste som to neriešila. A čakala, až sa zadarí. Nakoniec to bol môj gynekológ, ktorý ma predsa len trochu znervóznil. A po dvoch, stále netehotných rokoch, som sa nechala odvelet na kliniku IVF.

Za druhé. Čo vôbec obnáša proces asistovanej reprodukcie som si ani vo sne nevedela predstaviť. Jednoducho vôbec. Tiež som bola prekvapená z toho, koľkých ľudí sa to týka. Čakala som, že na dohodnuté konzultáciu budeme jediní, že budeme čakať niekde pred zastrčenom kamrlíku nejaké staré budovy hneď vedľa ambulancií kožára a očára. Ale nie, dorazili sme na super modernú kliniku, ktorá má na starosť len tých, ktorí chcú dieťa a nejde to. A nebol tam iba jeden doktor zastrčený niekde v kúte, ale celý tím, ktorý sa o nás staral. O to, aby z nás boli mamka a tatko.

No, a konečne za tretie. Keď som sa prebrala z šoku, kde teraz sme, prečo sme sa tam ocitli a nejako si dokázala konečne uvedomiť, čo tu vlastne budeme riešiť a čím prechádzať, došlo mi to všetko nejako naraz a úplne normálne som sa zosypala. Zistila o sebe, že sa síce celý čas tváram, že sa ma to všetko vlastne moc netýka, ale že skutok je úplne inde. Tvárou v tvár svojmu novému ošetrujúcemu doktorovi, ktorý nám vysvetľoval, čo nás čaká, som prekročila akýsi bod, kedy som z ničoho nič začala plakať. Ale nie len slziť. Štkala som sama nad sebou, až som sa celá triasla. Neverila som tomu ani ja, ani priateľ, čo sedel v kresle vedľa mňa a keby mohol byť neviditeľný, tak bude.

Nakoniec som o sebe zistila oveľa viac. Že sa v tom celkom bijem, že už som viac než len nervózna – že som veľa, ale fakt veľa nešťastná. A že to všetko považujem predovšetkým za jednu veľkú nespravodlivosť a krivdu. Pretože predsa vediem umiernený zdravý životný štýl a nakoniec nemôžem ani normálne splodiť dieťa. To sa ma fakt hlboko dotklo.

Ale dotknutá nedotknutá, liečby som sa zúčastnila rovnako tak aktívne, ako svojho života. Nič na polovicu, ale pekne poriadne. Na urazenosť nebol čas. Nechala som si poradiť a vo všetkom poslúchla. Dokonca som absolvovala aj akupunktúru, ktorá je na mňa neuveriteľne statická a bála som sa, že z nej ihneď utečiem. No a miesto úteku som si tam dokonca, a to v deň transferu, kedy som bola extrémne plačlivá a roztrasená, zdriemla!

A keď to môžem teraz s nadhľadom hodnotiť, pretože mimi máme, nemôžem sa vôbec cítiť dotknutá a predhadzovať sem a tam hnoj o nespravodlivosti, pretože nám sa Adelka podarila hneď na prvýkrát. A ako už teraz viem, sú ženské, ktoré to skúšajú napríklad aj desaťkrát (neuveriteľné) a stále verí v to, že to dopadne a sú pritom stále pozitívne!

My ďakujeme s priateľom ReproGenesisu, že sa o nás postarali, že pomohli, že nás viedli a hlavne, kam nás doviedli – k našej malej!

A svojmu doktorovi ďakujem ja zvlášť, že zvládol tie moje neuveriteľné náladové premeny, ktoré som od seba naozaj nečakala. A že mi poskytol do života dôležitú osobnú lekciu – že nič nie je samozrejmosť a že dieťa naozaj je zázrak.

Vďaka, že tu pre ľudí, ktorí tým všetkým musia prechádzať, ste!

Pozrite sa na články z ďalších kategóriách nášho blogu